เนื้อความทั้งข้อ
แปลไทย ฉบับหลวง
บาลีอักษรไทย
[๔๖๒] ดูกรอนุรุทธะ เรานั้นผู้ไม่ประมาท มีความเพียร ส่งตนไปใน
ธรรมอยู่ ย่อมรู้สึกแสงสว่างและการเห็นรูป แต่ไม่ช้าเท่าไร แสงสว่างและการ
เห็นรูปอันนั้นของเรา ย่อมหายไปได้ เราจึงมีความดำริดังนี้ว่า อะไรหนอแล เป็น
เหตุ เป็นปัจจัยให้แสงสว่างและการเห็นรูปของเราหายไปได้ ดูกรอนุรุทธะ เรา
นั้นได้มีความรู้ดังนี้ว่า ลักษณะที่เพ่งเล็งรูปเกินไปแล เกิดขึ้นแล้วแก่เรา ก็ลักษณะ
ที่เพ่งเล็งรูปเกินไปเป็นเหตุ สมาธิของเราจึงเคลื่อน เมื่อสมาธิเคลื่อนแล้ว
แสงสว่างและการเห็นรูปจึงหายไปได้ เราจักทำให้ไม่เกิดวิจิกิจฉา อมนสิการ
ถีนมิทธะ ความหวาดเสียว ความตื่นเต้น ความชั่วหยาบ ความเพียรที่ปรารภเกิน
ไป ความเพียรที่ย่อหย่อนเกินไป ตัณหาที่คอยกระซิบ ความสำคัญสภาวะว่าต่าง
กัน และลักษณะที่เพ่งเล็งรูปเกินไปขึ้นแก่เราได้อีก ฯ
▴ ย่อ
โส โข อหํ อนุรุทฺธา อปฺปมตฺโต อาตาปี ปหิตตฺโต
วิหรนฺโต โอภาสญฺเจว สญฺชานามิ ทสฺสนญฺจ รูปานํ ฯ✎ ร่าง
So kho ahaṁ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṁ.
While meditating diligent, keen, and resolute, I perceived light and vision of forms.
โส โข
ปน เม โอภาโส นจิรสฺเสว อนฺตรธายติ ทสฺสนญฺจ รูปานํ ฯ✎ ร่าง
So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṁ.
But before long my light and vision of forms vanished.
ตสฺส มยฺหํ อนุรุทฺธา เอตทโหสิ✎ ร่าง
Tassa mayhaṁ anuruddhā etadahosi:
It occurred to me:
โก นุ โข เหตุ โก ปจฺจโย
เยน เม โอภาโส อนฺตรธายติ ทสฺสนญฺจ รูปานนฺติ ฯ✎ ร่าง
‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānan’ti.
‘What’s the cause, what’s the reason why my light and vision of forms vanish?’
ตสฺส
มยฺหํ อนุรุทฺธา เอตทโหสิ✎ ร่าง
Tassa mayhaṁ, anuruddhā, etadahosi:
It occurred to me:
อตินิชฺฌายิตตฺตํ โข เม รูปานํ
อุทปาทิ อตินิชฺฌายิตตฺตาธิกรณญฺจ ปน เม สมาธิ จวิ✎ ร่าง
‘atinijjhāyitattaṁ kho me rūpānaṁ udapādi, atinijjhāyitattādhikaraṇañca pana me rūpānaṁ samādhi cavi.
‘Excessive concentration on forms arose in me, and because of that my immersion fell away.
สมาธิมฺหิ
จุเต โอภาโส อนฺตรธายติ ทสฺสนญฺจ รูปานํ ฯ✎ ร่าง
Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṁ.
When immersion falls away, the light and vision of forms vanish.
โสหํ ตถา
กริสฺสามิ ยถา เม ปุน น วิจิกิจฺฉา อุปฺปชฺชิสฺสติ น อมนสิกาโร
น ถีนมิทฺธํ น ฉมฺภิตตฺตํ น อุพฺพิลํ น ทุฏฺฐุลฺลํ น อจฺจารทฺธวิริยํ
น อติลีนวิริยํ น อภิชปฺปา น นานตฺตสญฺญา น อตินิชฺฌายิตตฺตํ
รูปานนฺติ ฯ✎ ร่าง
Sohaṁ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṁ, na chambhitattaṁ, na uppilaṁ, na duṭṭhullaṁ, na accāraddhavīriyaṁ, na atilīnavīriyaṁ, na abhijappā, na nānattasaññā, na atinijjhāyitattaṁ rūpānan’ti.
I’ll make sure that neither doubt nor loss of focus nor dullness and drowsiness nor terror nor elation nor discomfort nor excessive energy nor overly lax energy nor longing nor perception of diversity nor excessive concentration on forms will arise in me again.’