เนื้อความทั้งข้อ
[๕๑๕] ดูกรภิกษุทั้งหลาย ย่อมมีสมัยที่ในบางครั้งบางคราว โดยล่วง
ระยะกาลนาน ประตูด้านหน้าของมหานรกเปิด สัตว์นั้นจะรีบวิ่งไปยังประตูนั้น
โดยเร็ว ย่อมถูกไฟไหม้ผิว ไหม้หนัง ไหม้เนื้อ ไหม้เอ็น แม้กระดูกทั้งหลาย
ก็เป็นควันตลบ แต่อวัยวะที่สัตว์นั้นยกขึ้นแล้ว จะกลับคงรูปเดิมทันที และใน
ขณะที่สัตว์นั้น ใกล้จะถึงประตู ประตูนั้นจะปิด สัตว์นั้นย่อมเสวยเวทนาอันเป็น
ทุกข์กล้า เจ็บแสบ อยู่ในมหานรกนั้น และยังไม่ตายตราบเท่าบาปกรรมนั้นยังไม่
สิ้นสุด ฯ
โหติ โข โส ภิกฺขเว สมโย ยํ กทาจิ กรหจิ ทีฆสฺส
อทฺธุโน อจฺจเยน ตสฺส มหานิรยสฺส ปุรตฺถิมทฺวารํ อปาปุรียติ ฯ✎ ร่าง
Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṁ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa puratthimaṁ dvāraṁ apāpurīyati.
There comes a time when, after a very long period has passed, the eastern gate of the Great Hell is opened.
อ้างอิงฉัฏฐสังคายนา 14.223
โส ตตฺถ สีเฆน ชเวน ธาวติ ฯ✎ ร่าง
So tattha sīghena javena dhāvati.
So they run there as fast as they can.
ตสฺส สีเฆน ชเวน ธาวโต
ฉวิมฺปิ ฑยฺหติ จมฺมมฺปิ ฑยฺหติ มํสมฺปิ ฑยฺหติ นหารุมฺปิ ฑยฺหติ
อฏฺฐีนิปิ สมฺปธูมายนฺติ อุพฺภตํ ตาทิสเมว โหติ ฯ✎ ร่าง
Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṁsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṁ tādisameva hoti.
And as they run, their outer skin, inner skin, flesh, and sinews burn and even their bones smoke. Such is their escape;
ยโต จ โข
โส ภิกฺขเว พหุสมฺปตฺโต โหติ อถ ตํ ทฺวารํ ปิถียติ ฯ✎ ร่าง
Yato ca kho so, bhikkhave, bahusampatto hoti, atha taṁ dvāraṁ pidhīyati.
but when they’ve managed to make it most of the way, the gate is slammed shut.
โส
ตตฺถ ทุกฺขา ติปฺปา กฏุกา เวทนา เวเทติ น จ ตาว กาลํ
กโรติ ยาว น ตํ ปาปกมฺมํ พฺยนฺตีโหติ ฯ✎ ร่าง
So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṁ karoti yāva na taṁ pāpakammaṁ byantīhoti.
And there they suffer painful, sharp, severe, acute feelings—but they don’t die until that bad deed is eliminated.