เนื้อความทั้งข้อ
แปลไทย ฉบับหลวง
บาลีอักษรไทย
[๑๔] พ. ดูกรภิกษุทั้งหลาย ฉันนั้นเหมือนกันแล ภิกษุไม่เอาทุกข์
ทับถมตนที่ไม่มีทุกข์ทับถม ๑ ไม่สละความสุขที่เกิดขึ้นโดยธรรม ๑ ไม่เป็นผู้
หมกมุ่นในความสุขนั้น ๑ เธอย่อมทราบชัดอย่างนี้ว่า ถึงเรานี้จะยังมีเหตุ
แห่งทุกข์ เมื่อเริ่มตั้งความเพียร วิราคะย่อมมีได้เพราะการตั้งความเพียร อนึ่ง
ถึงเรานี้จะยังมีเหตุแห่งทุกข์ เมื่อวางเฉย บำเพ็ญอุเบกขาอยู่ วิราคะก็ย่อมมีได้
เธอจึงเริ่มตั้งความเพียร ในทำนองที่ภิกษุยังมีเหตุแห่งทุกข์ เริ่มตั้งความเพียร ย่อมมี
วิราคะ เพราะการเริ่มตั้งความเพียร และบำเพ็ญอุเบกขา ในทำนองที่ภิกษุยังมี
เหตุแห่งทุกข์ วางเฉย บำเพ็ญอุเบกขาอยู่ ย่อมมีวิราคะ เมื่อเธอนั้นยังมีเหตุ
แห่งทุกข์ เริ่มตั้งความเพียร วิราคะย่อมมีได้เพราะการตั้งความเพียร แม้อย่างนี้
ทุกข์นั้นก็เป็นอันเธอสลัดได้แล้ว เมื่อเธอนั้นยังมีเหตุแห่งทุกข์ วางเฉย บำเพ็ญ
อุเบกขาอยู่ วิราคะย่อมมีได้ แม้อย่างนี้ ทุกข์นั้นก็เป็นอันเธอสลัดได้แล้ว
ดูกรภิกษุทั้งหลาย ความพยายามมีผล ความเพียรมีผล แม้อย่างนี้ ฯ
▴ ย่อ
เอวเมว โข ภิกฺขเว ภิกฺขุ น เหว อนทฺธภูตํ อตฺตานํ
ทุกฺเขน อทฺธภาเวติ ธมฺมิกญฺจ สุขํ น ปริจฺจชติ ตสฺมึ จ สุเข
อนธิมุจฺฉิโต โหติ ฯ✎ ร่าง
“Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu na heva anaddhabhūtaṁ attānaṁ dukkhena addhabhāveti, dhammikañca sukhaṁ na pariccajati, tasmiñca sukhe anadhimucchito hoti.
“In the same way, a mendicant does not bring suffering upon themselves; and they don’t forsake legitimate pleasure, but they’re not besotted with that pleasure.
อ้างอิง PTS 2.225 · สยามรัฐ 14.16
โส เอวํ ปชานาติ✎ ร่าง
So evaṁ pajānāti:
They understand:
อิมสฺส โข เม
ทุกฺขนิทานสฺส สงฺขารํ ปทหโต สงฺขารปฺปธานา วิราโค โหติ
อิมสฺส ปน เม ทุกฺขนิทานสฺส อชฺฌุเปกฺขโต อุเปกฺขํ ภาวยโต
วิราโค โหตีติ ฯ✎ ร่าง
‘imassa kho me dukkhanidānassa saṅkhāraṁ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, imassa pana me dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṁ bhāvayato virāgo hotī’ti.
‘When I actively strive I become dispassionate towards this source of suffering. But when I develop equanimity I become dispassionate towards this other source of suffering.’
โส ยสฺส หิ ขฺวสฺส ทุกฺขนิทานสฺส สงฺขารํ
ปทหโต สงฺขารปฺปธานา วิราโค โหติ สงฺขารํ ตตฺถ ปทหติ✎ ร่าง
So yassa hi khvāssa dukkhanidānassa saṅkhāraṁ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, saṅkhāraṁ tattha padahati;
So they either actively strive or develop equanimity as appropriate.
ยสฺส ปนสฺส ทุกฺขนิทานสฺส อชฺฌุเปกฺขโต อุเปกฺขํ ภาวยโต วิราโค
โหติ อุเปกฺขํ ตตฺถ ภาเวติ✎ ร่าง
yassa panassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṁ bhāvayato virāgo hoti, upekkhaṁ tattha bhāveti.
ตสฺส ตสฺส ทุกฺขนิทานสฺส สงฺขารํ
ปทหโต สงฺขารปฺปธานา วิราโค โหติ✎ ร่าง
Tassa tassa dukkhanidānassa saṅkhāraṁ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti—
Through active striving they become dispassionate towards that specific source of suffering,
เอวมฺปิสฺส ตํ ทุกฺขํ
นิชฺชิณฺณํ โหติ✎ ร่าง
evampissa taṁ dukkhaṁ nijjiṇṇaṁ hoti.
and so that suffering is worn away.
ตสฺส ตสฺส ทุกฺขนิทานสฺส อชฺฌุเปกฺขโต อุเปกฺขํ
ภาวยโต วิราโค โหติ✎ ร่าง
Tassa tassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṁ bhāvayato virāgo hoti—
Through developing equanimity they become dispassionate towards that other source of suffering,
เอวมฺปิสฺส ตํ ทุกฺขํ นิชฺชิณฺณํ โหติ ฯ✎ ร่าง
evampissa taṁ dukkhaṁ nijjiṇṇaṁ hoti.
and so that suffering is worn away.
เอวมฺปิ ภิกฺขเว สผโล อุปกฺกโม โหติ สผลํ ปธานํ ฯ✎ ร่าง
Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṁ padhānaṁ.
That’s how exertion and striving is fruitful.