เนื้อความทั้งข้อ
[๓๗] พระนครสาวัตถี. ณ ที่นั้นแล ฯลฯ ดูกรภิกษุทั้งหลาย รูปที่เป็นอดีต รูปที่เป็น
อนาคตเป็นทุกข์ จักกล่าวถึงรูปที่เป็นปัจจุบันไปไยเล่า? ดูกรภิกษุทั้งหลาย อริยสาวกผู้ได้สดับ
แล้ว เห็นอยู่อย่างนี้ ย่อมเป็นผู้ไม่มีความอาลัยในรูปที่เป็นอดีต ไม่เพลิดเพลินรูปที่เป็นอนาคต
ย่อมเป็นผู้ปฏิบัติเพื่อความเบื่อหน่าย เพื่อคลายกำหนัด เพื่อความดับรูปที่เป็นปัจจุบัน. เวทนาที่เป็น
อดีต เวทนาที่เป็นอนาคต เป็นทุกข์ ฯลฯ สัญญาที่เป็นอดีต สัญญาที่เป็นอนาคต เป็นทุกข์
ฯลฯ สังขารที่เป็นอดีต สังขารที่เป็นอนาคต เป็นทุกข์ ฯลฯ วิญญาณที่เป็นอดีต วิญญาณที่เป็น
อนาคต เป็นทุกข์ จักกล่าวถึงวิญญาณที่เป็นปัจจุบันไปไยเล่า? ดูกรภิกษุทั้งหลาย อริยสาวกผู้ได้-
*สดับแล้ว เห็นอยู่อย่างนี้ ย่อมเป็นผู้ไม่มีความอาลัยในวิญญาณที่เป็นอดีต ไม่เพลิดเพลินวิญญาณ
ที่เป็นอนาคต ย่อมเป็นผู้ปฏิบัติเพื่อความเบื่อหน่าย เพื่อคลายกำหนัด เพื่อความดับวิญญาณ
ที่เป็นปัจจุบัน.
—
Saṁyutta Nikāya 22.10
Linked Discourses 22.10
—
1. Nakulapituvagga
1. Nakula’s Father
—
Kālattayadukkhasutta
Suffering in the Three Times
สาวตฺถิยํ ฯ ตตฺร โข ฯเปฯ✎ ร่าง
Sāvatthinidānaṁ.
At Sāvatthī.
อ้างอิงPTS 3.20 · สยามรัฐ 17.26
รูปํ ภิกฺขเว ทุกฺขํ อตีตานาคตํ✎ ร่าง
“Rūpaṁ, bhikkhave, dukkhaṁ atītānāgataṁ;
“Mendicants, form of the past and future is suffering,
โก ปน วาโท ปจฺจุปฺปนฺนสฺส ฯ✎ ร่าง
ko pana vādo paccuppannassa.
let alone the present.
เอวํ ปสฺสํ ภิกฺขเว สุตวา อริยสาวโก
อตีตสฺมึ รูปสฺมึ อนเปกฺโข โหติ✎ ร่าง
Evaṁ passaṁ, bhikkhave, sutavā ariyasāvako atītasmiṁ rūpasmiṁ anapekkho hoti;
Seeing this, a learned noble disciple is not concerned with past form,
อนาคตํ รูปํ นาภินนฺทติ✎ ร่าง
anāgataṁ rūpaṁ nābhinandati;
doesn’t look forward to enjoying future form,
ปจฺจุปฺปนฺนสฺส รูปสฺส นิพฺพิทาย วิราคาย นิโรธาย ปฏิปนฺโน
โหติ ฯ✎ ร่าง
paccuppannassa rūpassa nibbidāya virāgāya nirodhāya paṭipanno hoti.
and they practice for disillusionment, dispassion, and cessation regarding present form.
เวทนา ทุกฺขา ฯ✎ ร่าง
Vedanā dukkhā …
Feeling …
สญฺญา ทุกฺขา ฯ✎ ร่าง
saññā dukkhā …
Perception …
สงฺขารา ทุกฺขา ฯ✎ ร่าง
saṅkhārā dukkhā …
Choices …
วิญฺญาณํ ทุกฺขํ อตีตานาคตํ✎ ร่าง
viññāṇaṁ dukkhaṁ atītānāgataṁ;
Consciousness of the past and future is suffering,
โก ปน วาโท ปจฺจุปฺปนฺนสฺส ฯ✎ ร่าง
ko pana vādo paccuppannassa.
let alone the present.
เอวํ ปสฺสํ ภิกฺขเว สุตวา อริยสาวโก อตีตสฺมึ วิญฺญาณสฺมึ
อนเปกฺโข โหติ✎ ร่าง
Evaṁ passaṁ, bhikkhave, sutavā ariyasāvako atītasmiṁ viññāṇasmiṁ anapekkho hoti;
Seeing this, a learned noble disciple is not concerned with past consciousness,
อนาคตํ วิญฺญาณํ นาภินนฺทติ✎ ร่าง
anāgataṁ viññāṇaṁ nābhinandati;
doesn’t look forward to enjoying future consciousness,
ปจฺจุปฺปนฺนสฺส
วิญฺญาณสฺส นิพฺพิทาย วิราคาย นิโรธาย ปฏิปนฺโน โหตีติ ฯ✎ ร่าง
paccuppannassa viññāṇassa nibbidāya virāgāya nirodhāya paṭipanno hotī”ti.
and they practice for disillusionment, dispassion, and cessation regarding present consciousness.”