เนื้อความทั้งข้อ
[๑๑๓๗] ดูกรภิกษุทั้งหลาย เราได้มีความคิดอย่างนี้ว่า ภิกษุในธรรมวินัยนี้ ย่อมเจริญ
อิทธิบาท อันประกอบด้วยฉันทสมาธิและปธานสังขาร ดังนี้ ว่าฉันทะของเราจักไม่ย่อหย่อนเกินไป
ไม่ต้องประคองเกินไป ไม่หดหู่ในภายใน ไม่ฟุ้งซ่านไปในภายนอก และเธอมีความสำคัญในเบื้อง
หลังและเบื้องหน้าอยู่ว่า เบื้องหน้าฉันใด เบื้องหลังก็ฉันนั้น เบื้องหลังฉันใด เบื้องหน้าก็ฉัน
นั้น เบื้องล่างฉันใด เบื้องบนก็ฉันนั้น เบื้องบนฉันใด เบื้องล่างก็ฉันนั้น กลางวันฉันใด
กลางคืนก็ฉันนั้น กลางคืนฉันใด กลางวันก็ฉันนั้น เธอมีใจเปิดเผย ไม่มีอะไรหุ้มห่อ อบรม
จิตใจให้สว่างอยู่.
ตสฺส มยฺหํ ภิกฺขเว เอตทโหสิ✎ ร่าง
Tassa mayhaṁ, bhikkhave, etadahosi:
Then it occurred to me:
อิธ ภิกฺขุ ๓-
ฉนฺทสมาธิปธานสงฺขารสมนฺนาคตํ อิทฺธิปาทํ ภาเวติ✎ ร่าง
‘idha bhikkhu chandasamādhippadhānasaṅkhārasamannāgataṁ iddhipādaṁ bhāveti—
‘It’s when a mendicant develops the basis of psychic power that has immersion due to enthusiasm, and active effort.
อิติ
เม ฉนฺโท น จ อติลีโน ภวิสฺสติ น จ อติปคฺคหิโต ภวิสฺสติ น จ
อชฺฌตฺตํ สงฺขิตฺโต ภวิสฺสติ น จ พหิทฺธา วิกฺขิตฺโต ภวิสฺสติ✎ ร่าง
iti me chando na ca atilīno bhavissati, na ca atippaggahito bhavissati, na ca ajjhattaṁ saṅkhitto bhavissati, na ca bahiddhā vikkhitto bhavissati.
They think: “My enthusiasm won’t be too lax or too tense. And it’ll be neither constricted internally nor scattered externally.”
ปจฺฉาปุเร สญฺญี จ วิหรติ✎ ร่าง
Pacchāpuresaññī ca viharati—
And they meditate perceiving before and behind:
ยถา ปุเร ตถา ปจฺฉา ยถา
ปจฺฉา ตถา ปุเร✎ ร่าง
yathā pure tathā pacchā, yathā pacchā tathā pure;
as before, so behind; as behind, so before;
ยถา อโธ ตถา อุทฺธํ ยถา อุทฺธํ ตถา
อโธ✎ ร่าง
yathā adho tathā uddhaṁ, yathā uddhaṁ tathā adho;
as below, so above; as above, so below;
ยถา ทิวา ตถา รตฺตึ ยถา รตฺตึ ตถา ทิวา✎ ร่าง
yathā divā tathā rattiṁ, yathā rattiṁ tathā divā.
as by day, so by night; as by night, so by day.
อิติ วิวเฏน
เจตสา อปริโยนทฺเธน✎ ร่าง
Iti vivaṭena cetasā apariyonaddhena sappabhāsaṁ cittaṁ bhāveti’.
And so, with an open and unenveloped heart, they develop a mind that’s full of radiance.